Prvé písomné zmienky o Jasove spomínajú obec ako "banské mesto", čo svedčí o existencii a ťažbe nerastov v Jasove a jeho okolí. Mesto dokonca vstúpilo  26.12.1487 do zväzku banských miest (Zväz hornouhorských banských miest), pričom poradie miest podľa starobilosti a dôležitosti bolo nasledovné:
Gelnica, Smolník, Rudabánya, Jasov, Telkibánya, Rožňava a Spišská Nová Ves.
I keď o baníctve v jasovskom chotári hovoria archeologické nálezy (odkrytý príbytok kováča a ohnisko s nájdenými železnými sekerami s tuľajkou a dvoma kusmi železoviny) z obdobia pred 2000 až 2400 rokov, najvýznamnejšou etapou v histórii jasovského baníctva je obdobie panovania kráľa Ondreja III., ktorý 21.12.1290 vydal listinu, ktorou upevňuje banské práva jasovského prepošstva na ťažbu kovov s výnimkou striebra. Možnosť dolovať striebro umožnil listinou z roku 1358 kráľ Ľudovít I. a opätovne potvrdil kráľ Žigmund v roku 1430.

Kým v stredoveku sa kládol dôraz na ťažbu striebra a medi, v XVI. storočí sa začal zvyšovať záujem o železo a s tým súvisiacu ťažbu. Spočiatku sa premonštrátsky rád venoval ťažbe, neskôr prenajímal bane veľkým spoločnostiam, z ktorých je hodno spomenúť Rimamuránsko-šalgótarjánsku železiarenskú účastinnú spoločnosť, ktorá tu vykonávala banskú ťažbu od roku 1891. Vzhľadom na to, že rudu bolo potrebné efektívne prepravovať, od roku 1894 sa realizovala železničná vlečka z Bane Lucie do Počkaja a v nadväznosti až  do železiarní v Ózde. Po rozpade Rakúsko-Uhorska  síce načas došlo za I. Československej republiky k oživeniu banskej činnosti, ale rozdelenie banského územia medzi Maďarsko a Slovensko v čase vzniku Slovenského štátu,  prispelo k jej zániku.
Popri ťažbe rúd sa v XIX. storočí uskutočňuje aj ťažba červeno-bieleho, čierno-bieleho a modro-bieleho mramoru, z ktorého sa tu vyrábali umelecké predmety – stoly, sochy, náhrobné kamene a pod.

Obec Jasov bola aj známym remeselníckym mestečkom, keďže už prvá písomná zmienka o tom je v listine prepošta Alberta z roku 1243.

Od XV. storočia vykonávanie remesla v Uhorsku je pevne spojené s cechmi, ktoré boli organizačnou zložkou remeselníkov. Najstaršie zachované záznamy o existencii cechu debnárov v Jasove sú z roku 1570. Koncom XVII. storočia v Jasove fungovalo už 7 cechov, pričom na založenie cechu stačilo mať troch majstrov, ktorí povinne museli byť členmi cechu.

Zo symbolov jasovských cechov sa v súčasnosti zachovali znaky – erby jednotlivých cechov namaľované v jednej z miestností Obecného úradu v Jasove (niektoré z nich sú na obrázkoch vyššie). Tieto potvrdzujú existenciu nasledovných remesiel, ktoré v podstate zanikli po roku 1948:

• cech čižmárov
• cech debnárov
• cech gombičkárov
• cech hrnčiarov
• cech kováčov
• cech krajčírov
• cech mäsiarov
• cech stolárov
• cech kožušníkov
• cech tkáčov

O snahe obyvateľov obce zapojiť sa do zabezpečovania životných potrieb statočnou prácou svedčí aj skutočnosť, že mnohí obyvatelia si otvárali živnosti aj v prvej polovici XX. storočia, a vznikali nové druhy podnikania, a to napr.:

• šrotovanie obilia a predaj šrotu,
• výroba likérov,
• výroba sódovej vody,
• obchod s miešaným tovarom,
• obchod s cukríkmi a južným ovocím,
• obchody so strižným a koženým tovarom,
• obchod so surovými kožami,
• obchodovanie s dobytkom,
• obchodovanie so starým železom a handrami,
• veľkoobchod s vínom,
• prevádzkovanie autodrožkárskej činnosti na prepravu osôb,
• podnikanie v oblasti poľnohospodárstva – mláťačka obilia využívaná  živnostníkom pre obec i okolie.

Premonštráti sa objavili blízko Varadína už za čias života svätého Norberta, v tridsiatych rokoch XII. storočia. V Jasove sa usadili v jeho druhej polovici – okolo roku 1170 –  a prvý kostol a kláštor tu bol vybudovaný na močaristých brehoch Bodvy.

Obdobie XIII. storočia je charakteristické podporou kniežaťa Kolomana, mladšieho brata kráľa Bélu IV., ktorý prispel k vybudovaniu nového objektu kláštora, ktorý podľahol plameňom tatárskych hord (1241-1242). Pri tej príležitosti sa zničila aj zakladacia listina. O novú zakladaciu listinu z roku 1255, darovanú opátstvu Bélom IV, sa zaslúžil opát Albert, ktorý začal aj obnovu kláštora.

V XV. storočí bol kláštor v roku 1436 opevnený na príkaz kráľa Žigmunda kvôli obrane, keďže bol dvakrát obsadený husitmi. Odvtedy sa objavuje pomenovanie v listinách: „castrum Jazo“, „castellum“, „Jászóvár“.

XVI. storočie je charakteristické obdobím komendátorov – užívateľov, pričom nie vždy išlo o cirkevných hodnostárov. Za pripomenutie stojí komendátor Benedikt Kisdy, jágerský biskup, ktorý podpísal v roku 1667 zakladaciu listinu košickej vysokej školy v priestoroch kláštora.

Pôsobenie komendátorov bolo ukončené v XVII. storočí, kedy posledným komendátorom bol Juraj Fenessy, ktorý opravil kláštor po požiari spôsobenom vojskami Imricha Thököllyho v roku 1685. Koniec pôsobenia komendátorov spôsobilo nariadenie kráľa z roku 1697, ktoré darovalo jasovské prepošstvo pernegskému premonštrátskemu prepoštovi – Františkovi Schöllingenovi – ako náhradu za pôžičku do kráľovskej kasy.

V XVIII. storočí vzhľadom na zlý stav majetku došlo k dohode o zlúčenie jasovského, lelesského a varadínskeho prepošstva pod kuratelou opátstva v moravskej Louke, ktoré vysielalo svojich administrátorov do jednotlivých kláštorov pod svojou kuratelou. Kláštor bol do Louky predaný v roku 1700 za 140 000 rýnskych zlatých. Z prepoštov, vyslaných z Louky, výnimočné postavenie má Andrej Sauberer, ktorého zásluhou sa jasovské prepošstvo osamostatnilo a stabilizovala sa jeho ekonomická situácia. Zaslúžil sa aj o znovuvybudovanie  kláštora a gotického kostola, konsekrovaného v roku 1766. V tom období premoštrátsky rád bol zriaďovateľom gymnázia v Rožňave, kláštor bol hodnoverným miestom, viedol plebánie, no veľkým úderom bolo rozhodnutie cisára Jozefa II., ktorým zrušil rád k 26.3.1787. Až 12. marca 1802 vydal František I. rozhodnutie o spojení varadínskeho a lelesského prepošstva s jasovským, čo umožnilo návrat členov rádu do kláštora. Ten bol po požiari v roku 1792 vo veľmi zlom stave.

Obdobie XIX. storočia, ale najmä jeho posledné roky, patria medzi prekvitajúcu etapu histórie kláštora. Obnovila sa kláštorná knižnica, rád prevádzkoval tehelňu, kachličkáreň, pílu a pod. a prenajímal 5 vodných mlynov, hutnícku pec, vodný hámor i bane. Kúpou domu v Budapešti sa založilo v roku 1902 Norbertinum – ústav na výučbu teológie a prípravu adeptov učiteľstva.

XX. storočie, ale najmä prvá svetová vojna, spôsobila v ráde veľké zmeny, keďže došlo k rozdeleniu Uhorska, čím sa varadínske prepošstvo ocitlo na území Rumunska a časť majetku pripadla Maďarsku.

Od roku 1939 až po znárodnenie majetku, rád prevádzkoval gymnázium v Rožňave a Košiciach.

Mimoriadne ťažkým obdobím rádu boli 50.- te roky XX. storočia, kedy v kláštore bol zberný tábor pre členov rádu a od jesene politická škola, ktorá tu pôsobila dva roky. V roku 1953 je však v kláštore 350 rádových sestier.

Od roku 1960 sa v budove kláštora umiestnil sociálny ústav pre mentálne postihnutých, ktorý bol v roku 1990premiestnený do iných miest a priestory kláštora boli vrátené premonštrátskemu rádu pod vedením súčasného opáta Ambróza Martina Štrbáka O.Praem.

Zdroj: Bartal, T.K.: Premontrei századok, Glória kiadó, 2006; ISBN 80-88959-22-5
Kol.: JASOV, OcÚ Jasov, Agentúra SÁŠA, Košice; ISBN 80-967258-4-X

Začiatok 14. storočia v Uhorsku charakterizovala komplikovaná situácia, ktorá mala svoj základ v boji o uhorský trón. Veľmoži brojili proti kráľovi Karolovi Róbertovi z rodu Anjou a  siahali aj na kráľovské majetky. Napriek víťazstve kráľovských vojsk v bitke pri Rozhanovciach (1312) sa kráľ necítil bezpečne a dal vybudovať na ochranu svojich majetkov aj hrad na jasovskej skale ako strážne miesto – castrum, pod správou palatína. Kastelánom palatína bol v prvých zmienkach o hrade (v rokoch 1318 a 1324)  Filip Drugeth, novohradský (Ujvár) župan.

Neskôr hrad stráca na význame a postupne sa menili správcovia i majitelia:

• majetok prepošstva v r. 1390 – s kráľovskou dispozíciou,
• výmena za majetky v Boršodskej župe v roku 1391,
• majiteľ Ferenc Pányi v rokoch 1398 – 1399,
• správca Mark z Norimbergu ho spravuje v mene kráľa v roku 1406 – 1407.

Potom už v listinách nie je zmienka o hrade.

V súčastnosti sa z hradu na jasovskej skale zachovali len ruiny (obrázok vpravo). Nachádzajú sa neďaleko náučného chodníka Jasovská skala v miestach hradného valu (obrázok dole).

Zdroj: Kolivoško, Štefan: Jasov, kapitoly z dejín, Ocú Jasov, 2004

Obec známa bohatou históriou a prírodnými krásami určite osloví každého návštevníka. Mohutný komplex premonštrátskeho kláštora píše svoju históriu od 13. storočia, ale korene osídlenia na území obce siahajú oveľa hlbšie.

Potvrdzujú to archeologické nálezy v Jasovskej jaskyni, ktoré poukazujú na to, že práve jej existencia podnietila človeka usadiť sa v doline Bodvy už v období paleolitu - staršej dobe kamennej. Svedčia o tom nájdené dve kamenné čepele nožíkov a jeden kostený hrot. Ľud reprezentoval tzv. aurignacienskú kultúru, ktorá podľa archeológov existovala v Európe pred 35 000 - 27 000 rokmi.

Prvý národ, ktorý je možné pomenovať na území Jasova sú Kelti. O ich prítomnosti svedčia nálezy keramiky z obdobia 400 rokov pred naším letopočtom a prelom letopočtov. Svedectvo o tom vydáva nález železnej sekery s tuľajkou, dva kusy železoviny a fragmenty keramiky, archeológmi zaradené do železnej - halštatskej doby.

V stredoveku sa jaskyňa využívala aj ako refúgium - tzn. útočisko pre obyvateľov sídla a blízkeho okolia. Túto funkciu naposledy plnila v období druhej svetovej vojny, keď sa časť obyvateľov ukryla pred vojnovým ohrozením práve v priestoroch jaskyne.

Súčasnosť charakterizuje síce odchod obyvateľov obce za prácou, ale aj výstavba rodinných domov obyvateľov s lokálpatriotickým zmýšľaním. To hovorí v prospech ďalšieho osídľovania územia a rozvoja obce.

Zdroj: Kolivoško, Š.: Jasov, Kapitoly z dejín, Obecný úrad v Jasove, 2004, ISBN 80-969163-6-X

Obec Jasov má bohatú históriu, ktorá sa viaže hlavne k existencii kláštora premonštrátov, ale vďaka jasovskej jaskyni v útrobách skalného masívu, jeho história siaha oveľa hlbšie do dejín ľudstva. V jaskynných priestoroch sa totiž našli stopy po neolitickom i eneolitickom osídlení potvrdené nálezmi bukovohorskej kultúry, kanelovej keramiky, spolu s archeologickými pamiatkami pilinskej kultúry z mladšej bronzovej doby i nálezmi kyjatickej kultúry z neskorej bronzovej doby.

Skutočnosť nepretržitého mnohotisícročného osídlenia územia obce a okolia potvrdzujú i nálezy zo železnej - hallštattskej doby, z čias Rímskej ríše a pozostatky keramiky zo strednej a mladšej hradištnej doby.

Najstaršia písomná správa o území Jasova je o jasovskom kláštore z obdobia okolo roku 1234, kde sa hovorí o kláštore premonštrátov ako pobočke kláštora sv. Štefana vo Veľkom Varadíne, pričom územie a obec patrili k hradu Turňa.

Útrapy tisícročných bojov o prežitie počas tatárskeho vpádu, bojov o kráľovský trón, dvoch svetových vojen,  ale i nespočetných chorôb a epidémií, spôsobovali zmeny v počte obyvateľov. Napokon však pôvodne banícke mestečko prežilo a sila obyvateľov si zasluhuje, aby sa pripomenuli historické udalosti, ktoré tvorili ľudia a pretvárali ľudí.