o východných výbežkoch Spišsko-gemerského rudohoria na území obcí Jasov, Medzev, Štós, Poproč a Rudník sa nachádzajú rozsiahle ložiskové fahy komplexných a antimónových rúd, ktoré boli oddávna predmetom baníckej činnosti. Najväčší hospodársky význam predstavovali bane na železné rudy. Dejiny baníctva v Jasove a jeho širšom okolí boli úzko späté s jasovským premonštrátskym konventom ovládajúcim túto oblast od 13. storočia až do roku 1945. Výsadné banské oprávnenie udelil jasovskému prepoštstvu uhorský kráf Belo IV. už v roku 1255. Na jeho základe vznikla banská osada Medzev a rozvíjalo sa baníctvo i v Jasove, Rudni1cu, Poproči, Štóse a Zlatej Idke. Jasov bol členom spolku 7 vyšných banských miest košickej provincie (Civitates Montanae Partium Superiorum). Členmi združenia boli mestá: Gelnica, Smolník, Ruda Bánya (Rudava), Jasov, Telki Bánya (Telki Fodina), Rožňava a Spišská Nová Ves.

asovský konvent už v roku 1376 povolil medzevským občanom postavit si hámre na výrobu čierneho náradia. Výrobky medzevských kováčov boli známe nielen v Uhorsku, ale aj v zahraničí. V starších časoch sa baníctvo popri železných rudách zameriavalo na medenú a striebornú rudu. Ich tažba ale nedosiahla taký význam ako na Spiši alebo Gemeri. Ťažba železných rúd sa obmedzovala po dlhé stáročia na neveľkú miestnu potrebu a iba na sklonku 19. storočia sa začala rozvíjart v súvislosti s výstavbou železníc a všeobecným rozmachom železiarskeho priemyslu.

u koncentrácii a zintenzívneniu tažby došlo v roku 1891, ked Rimavsko-muránska spoločnosf rozšírila svoju činnosf aj na túto oblasf. Kúpou od tažiarstiev nadobudla banský majetok vo Vyšnom Medzeve, do dlhodobého prenájmu vzala čast banských oprávnení prepoštstva a prikročila k intenzívnemu otváraniu hlavného ložiskového fahu ako aj k výstavbe bane v osade Baňa Lucia. Výstavbou vlečky zo železničnej stanice Počkaj sa v roku 1894 začala pravidelná fažba a odbyt. Niektoré banské polia prepoštstva vzala za prvej svetovej vojny do nájmu budapeštianska firma Lipták a spol., ktorá uskutočňovala iba prieskumné a určité otváracie práce. Pravidelnú tažbu pre politické udalosti nezačala. V roku 1925 nájom tejto firmy prevzala Rimavsko-muránska spoločnost, čím bolo zabezpečené rozširovanie činnosti po celom železnorudnom tahu. V západnej časti uvedenej oblasti okolo osady Bodoka vlastnila menší banský majetok berlínska firma Koop, ktorá tam v rokoch 1909-1910 vykonávala prieskumné práce, no k tažbe nedošlo. V rokoch 1939 až 1944 bol závod Baňa Lucia pripojený k Maďarsku a západná čast banského revíru bola odrezaná štátnou hranicou pri Počkaji. Od roku 1946 bol začlenený do národného podniku Železnorudné bane. Vyčerpaním ložiskových zásob v roku 1969 sa tažba železnej rudy (sideritu) v tejto oblasti skončila.

znik antimónového baníctva v oblasti sa datuje od druhej polovice 18. storočia, keď boli na území Poproča udelené banské oprávnenia súkromnfkom a jasovskému premonštrátskemu rádu. Popri kutacej činnosti zužitkovaniu otváraných ložísk nasvedčujú aj početné nálezy antimónových trosiek a scedzovacích nádob. Jasovské prepoštstvo v druhej polovici minulého storočia vlastnilo tiež antimónovú hutu v Počkaji a stalo sa neskôr takmer výlučným majitefom banských oprávnení. V zásade jasovské prepoštstvo dávalo bane do prenájmu. Intenzívnejšie sa na ložisku pracovalo od roku 1939, keďsa dali bane do prenájmu firme Antimónové banské a hutnícke závody. Za Slovenského štátu baňu spravovali Maďarské štátne bane, ktorým ju jasovskí premonštráti v roku 1940 odpredali a tie pokračovali v tažbe až do skončenia vojny. Po nej sa antimónové ložisko dobývalo nepretržite až do roku 1966, keď bolo pre vyčerpanie rudných zásob likvidované.

hutníckej činnosti v Jasove a okolí máme údaj už z predhistorického obdobia. Pred jaskyňou Fajka sa našla hallštattská jama s ohniskom a železným polotovarom - hrudou zvarového železa hmotnosti dvoch kilogramov. V 14. storočí existovala aj pomerne čulá činnosf uhliarov v Čiernom lese, čo nepriamo poukazuje na hutnícku činnost v tejto oblasti. Stredoveké železnorudné baníctvo slúžilo pre miestnu potrebu. Zásobovalo vysoké pece kvalitnou rudou limonitom. Okolité lesy poskytovali dostatok dreva na výrobu dreveného uhlia, horské bystriny zase vodnú energiu na pohon dúchadiel. Vyrobený pecný produkt sa v hámri prekoval na úžitkové železo, z ktorého potom vyrábali nástroje, najmä poľnohospodárske náradie. Hámre v Jasove a Medzeve vykazovali pomerne intenzívnu činnosf už začiatkom 18. storočia, no zvlášt prekvitali v 19. storočí. Na sklonku 18. storočia bola v Jasove vybudovaná vysoká pec. Okrem nej v rámci komplexu jasovskej premonštrátskej železiarne tu boli v činnosti skujňovacie a vykúvacie hámre. Neskôr k železiarni pristavali aj valcovňu. V roku 1870 prevádzku železiarne zastavili. Zhutňovanie antimónu v tejto oblasti sa datuje od 18. storočia. Antimónová ruda sa zhutňovala pri otvorenom ohni v kameninových nádobách tzv. vyciedzaním. Dôkazom tejto činnosti sú troskové odvaly v miestach, kde sa dobývala antimónová ruda. Pokrokovejšou pyrometalurgickou metódou spracovávali antimónovú rudu v hute František v doline Goldseifen (Zlatý potok) pri Medzeve a v Počkaji.